Stojím na tej krásnej modrej zastávke v našej malebnej dedinke. Bolo asi pol ôsmej a bola sobota. Odpálim si cigu a pustím si do slúchatiek SEKTU. Bio mi tam ručí niečo o tom, ako stratil vieru. Pokyvkávam si hlavou a stotožňujem sa.
Z pravej strany sa na mňa vyrúti partička trinásťročných slečien s fernetom v ruke. Snažím sa nesmiať na tej poslednej. Ako vždy, nahadzujem svoj zadumaný face a fajčím si ďalej.
Že vraj som namyslený, čo ma vôbec nevie rozhodiť. Sám viem, že nemám byť prečo. Pýtajú si cigarety. Asi som bol sviňa, keď som im nedal. Čo už.
Zľava sa na mňa vyrútili chalani. Boli dvaja. Samozrejme, že som ich poznal. Tu sa pozná asi každý s každým. Jožko z hornej-dolnej. Zfajčení ako prasce. Začala sa veľmi zaujímavá komunikácia. Skôr ich ako moja. Moc som nerozumel vtipu, na ktorom sa vynikajúco zabávali. Núkajú mi gram za 10 eur. Ticho odmietam s dodatkom, že tie ich šmakoty neobľubujem. Prišiel ďalší. Opýtal som sa, či sa chystá zfajčiť, alebo sa ide opiť. Že vraj čaká na sneh. Asi mi to hneď nedoplo. Veď snehu bolo všade naokolo dostatočne. Neriešim.
Smutne som zistil, že mám iba dvacku pre pána autobusára. Smutne mi oznámil, že ešte raz, a môžem si s taký peniazom vytrieť... Dostávam výdavok v dvoj a jedno eurovkách. Bol som mu vďačný.
Vystúpim v meste a kráčam si do svojej obľúbenej krčmičky. Keď si chcem zapáliť zistím, že mi niekde v buse vypadli cigy. Vravím si, karma. Mal som tým slečinkám dať aspoň jednu cigošku.
Spokojný si objednávam pifko a tú moju budúcu rakovinu. S priateľmi začíname typickou chlapskou debatou. Keď sme sa už presunuli cez Ezopove bájky a poutierali si sliny, ktoré začali tiecť stupňujúcou sa premávkou krásnych slečien, museli sme odísť.
Odišli sme do nemenovaného piešťanského podniku. Nezaslúži si reklamu tak ako Tesco. Po pár pivách, hruškách a trapasoch sme ostali hladní.
Smer: jediný otvorený obchod. Taxík. A nakupujeme. Popri nakupovaní rôznych rýchlo konzumných potravín sa dozvedáme, že niekto má voľný byt. Treba kúpiť chlast.
S narastajúcim svinstvom v krvi nám unikajú zábrany. Nakupujeme čo vidíme a pokladáme za potrebné, keďže sa chceme doraziť.
Pri pokladni je milá staršia dáma a asi tridsať nakupujúcich. Začíname kričať: KLAMÁRI!!!
Nechápem na čo majú na tej veľkej budove napísané NONSTOP, keď tu musíme momentálne čakať. Po piatich minútach komunikácie s tou príjemnou pani, ktorá má momentálne UZÁVIERKU a sedí si tam s kľudom, si pýtame manažérku. Keď otvorila ďalšiu pokladňu išiel som platiť. Vytiahol som drobné od milého pána autobusára. Veľmi neochotne a s istou nadradenosťou mi oznamuje, že drobné nechce. Tak som jej musel vysvetliť, že je snom každého 15 ročného chlapca a minimálne talianska konkubína. A tie drobné, ktoré až také drobné nie sú, musí vziať.
Nemám rád vyvyšovanie. Ale to, že má odchodenú šiestu ľudovú som musel ešte spomenúť. Vtom k nám pristupuje ochrankár. Mal som potrebu vysmiať sa mu do tváre. Pochopil a išiel sa postaviť tam, kde má. Iné mu neostávalo.
Je možné, že ďalej si už nepamätám. No aj to sa stáva...