Balada o Lístočku, alebo ako sa dá prežiť celý život za jeden rok

Autor: Richard Fides | 15.1.2011 o 22:12 | (upravené 18.2.2011 o 23:30) Karma článku: 8,13 | Prečítané:  379x

Mestom sa tiahla mladá, hlavná cesta. Na jej okraji, v strede nového chodníka, už mnoho rokov rástol vysoký, listnatý strom. Človek, ktorý “zveľaďoval“ svoje okolie, ho pravdepodobne zabudol vypíliť. Možno bol lenivý, možno mal ešte kúsok rešpektu k prírode. Najpravdepodobnejšie je, že sa hodil do územného plánu. Ja však verím, že ten strom tam nechali preto, lebo vedeli, tak isto ako on, že musí zažiť ešte jeden veľkolepý príbeh vo svojom živote...

 

Zafúkal jarný vietor. Opäť sa rozhýbali moje polomŕtve konáre, v ktorých sa začínal prebúdzať život. Naberal som sily a rozmiestňoval ich po celom mojom vnútre.

Prvý jarný výdych vzduchu som miloval. Pripomínalo mi to radosť nového začiatku pre toľkých mojich budúcich spoločníkov.

Nikdy som nebol smutný z ich každoročného odchodu, pretože som vedel, že radosť z nových prírastkov prekonáva všetok smútok. Keď pred mnohými rokmi okolo mňa rástlo kopec priateľov, tak som nikdy nechápal prečo sa sústreďujú častejšie na krátkodobosť smútku, ako na taký dlhý čas radosti spôsobeného z “nich“. Mal som rád svojich priateľov. Väčšinou uschli a človek starajúci sa o moje okolie ich vypílil. Ale to bolo pred mnohými rokmi. Teraz som ostal sám, obklopený betónom vysokých budov a smolou chodníku.

Prvý sa ozval. Vykukol z konárika na východnej strane. Bol maličký. Šteklil ma a ja som precítil niečo zvláštne. Výnimočnosť okamihu, ktorú mi poskytol tento púčik, som za všetky tie roky nezažil.

Behom chvíle som mal opäť kopec spoločníkov. Púčik za púčikom, konár za konárom... Z púčikov sa stávali malé lístky, ktoré sa mihali vo vetre krásnou zelenou farbou. Učili sa, ako majú medzi sebou komunikovať, ako sa vyťahovať pred ostatnými, ako byť stredobodom pozornosti.

Mojej pozornosti neunikol Ten prvý. Ten, ktorý sa prebojoval na svet, aby... Ten, ktorý stále mlčal. Ten, ktorému som sa prihováral najčastejšie. Ticho. Začal som sa o Neho trošku obávať. Stávalo sa často, že niektorému dlhšie trvalo precitnúť. On bol špeciálny. Nie pre tie tisíce Jeho dvojníkov, akoby ich pomenoval lajk, ale pre mňa.

Moje obavy však boli prehnané. Na konci to bol Ten najúžasnejší lístok, ktorý kedy na mne rástol. Ale nebudem predbiehať.

Rozprával som sa vždy so všetkými. Bolo by však náročné debatovať o všetkých. Priblížim iba jeho.

- Prečo mlčíš? – spýtal som sa.

- Pretože nechápem. – odpovedal.

- Takže vieš aj rozprávať, to ma teší. Čo nechápeš? Odpoviem ti. – povedal som prívetivo.

- Prečo som tu?

- Myslím, že aby si prežil pekný život.

- Myslieť znamená byť si neistý.

- To ti kto povedal?

- Zistil som.

- Ako? Veď doteraz si mlčal.

- Proste to viem. - bol múdry. Istý.

- Nepáči sa ti tu?

- Páči, ale nechcem tu ostať. Keď sa pozriem tam do tej diaľky. Vidíš? – presvedčil sa či ho počúvam, počúval som a tak som súhlasil.- Tak tam chcem ísť.

- Je to ďaleko a ty sa nevieš pohybovať. Ako sa tam chceš dostať?

- Verím. Nie. Som pevne presvedčený, že tie podivné veci čo chodia okolo od rána do večera mi tam pomôžu.

- Ako si na to prišiel? – spýtal som sa diviac sa nad jeho odhodlaním.

- Pretože vždy keď idú okolo rozvíria vzduch. Keby som nebol tu hore, ale tam dole tým vzduchom by som sa tam dostal.

- To je pravda. – odpovedal som.- Ale na to si ešte počkáš. Si mladý, tak skoro odtiaľto nespadneš.

- A spadnem niekedy? – zvolal a ja som zacítil v jeho hlase očakávanie.

- Spadneš. No teraz sa tým nezaťažuj a užívaj si, keď už vieš rozprávať. – Už sa nepýtal, iba rozprával.

Prišlo leto. Všetky moje lístočky boli v najväčšom rozkvete a robili mi obrovskú radosť. No priznávam, vždy sú aj starosti s takými lístočkami. Pár ich neprežilo... Niektoré požrali húsenice, iné odcvikli vtáky, iné jednoducho uschli. On prežil.

Mal som Ho pod dohľadom a zaujímal sa o každý Jeho počin. Zamiloval sa. Vraj bola krásna. Vraj mala ten najkrajší špic aký kedy videl. Keď ju presvietilo slnko nevedel sa vynadívať na jej štruktúru. Bola presne podľa jeho predstáv... Raz prišiel havran, odcvikol ju a odniesol. Bol sklamaný a mne Ho bolo ľúto. Nevedel jej pomôcť. Snažil sa, no na jej pamiatku Mu ostala iba prázdna “jazva“ pri špici.

Ani sa nikdy nedozvedel či k Nemu cítila to, čo k nej On. Pocit beznádeje je ten najhorší pocit, aký by mohol ktokoľvek zažiť. A mňa trošku ťažilo, že ho zažil práve On. Často mi rozprával o svojich cieľoch, o odchode zo stromu a o tom, že sa už nevie dočkať čo bude potom.

Bohužiaľ musel odísť skôr. Nielen On, ale všetci. Tú chorobu som naozaj nečakal. Zasiahla ma veľmi nepripraveného. Vedel som síce, že všetci sú už dávno ošľahaní vetrom, plní skúseností, no aj tak. V deň, keď ma vypílili. V ten deň, keď som zacítil ako prestávam dávať život tomu množstvu lístkov, bola posledná vec čo si pamätám tá, ako spomínam na Lístok, o ktorého ďalšej ceste už nikdy nebudem počuť...

 

Lístok ležal kúsok od cesty na svojom konári položený na zemi. Bol to zvláštny pocit. Vždy po tom túžil a teraz? Teraz nevie čo má robiť. Začul zvuk. Zvuk trhajúci, doslova trhajúci všetkých jeho spolurastníkov v korune. Jediné čoho si bol lístok istý bolo, že musí prežiť. Musí dosiahnuť svoj cieľ.

Stroj zastal. Nastala tma. Lístok odpadol. Mal asi šťastie, pretože silný nočný vietor Ho vyzdvihol do výšin nevídaných. Nikdy nebol tak vysoko a to v korune nebol najnižšie. Bolo to úžasné. Letel presne smerom, ktorým sa potreboval dostať. Letel veľmi dlho, až tak dlho, že Ho to prestalo baviť. Tešil sa keď dopadol na zem. Vietor Ho aj tak ďalej posúval za cieľom.

Prišiel dážď a Lístok padol do mláky. Prišiel vietor, ale Lístok sa ani nepohol z tej vody. Prešla cez mláku tá podivná vec, ktorá mu mala pomôcť a zatlačila Ho do blata. Chcel sa odtiaľ dostať. Snažil sa. Bezúspešne. Prišlo slnko a o akýsi čas mláka zmizla. Ostal prilepený v blate. Myslel, že je koniec. Stratený, opustený, uveznený, uveznený v spomienkach...

Cítil, ako vyschýna, cítil ako prichádza jeho čas. Počul hlas Stromu, ktorý im rozprával, že je tak už po stáročia a oni nebudú výnimkou. Vyschnú...

Veď si predsa len myslí, že je koniec. Počul hlas. Svoj. “ Myslieť znamená byť si neistý.“

- Áno tak to bolo. – povedal si Lístoček.

Veril. A vzlietol. Vzlietol do výšin ako vtedy pred časom... Začal sa lámať. Kus z Neho ostal v blate, kus vo vetre a kus, On, stále letel. Za cieľom.

Vietor ustal. V diaľke videl to miesto, kde kedysi stával a pýšil sa nádherný Listnatý strom. Uvedomil si, že keď veril tak dosiahol. Že beznádej občas síce príde, je nepríjemná, ale asi potrebná. Že občas vyletí a predlho ide dopredu. Že tie podivné veci od ktorých čakal pomoc, mu vôbec nepomohli. Občas padne a dlho stojí. Občas je špinavý, topiaci, rozlámaný no nakoniec je to vždy On. Lístoček z prvého púčiku starého Listnatého stromu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?