Zvláštnosť je originálnosť, odpútanie sa od zavrhnutia h

Autor: Richard Fides | 6.3.2011 o 19:55 | (upravené 2.4.2011 o 8:12) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  72x

Bolo asi pol jedej ráno. Vošla do dverí. Videl som ju ako vo filme. Spomalený záber. Roztvorila dvere. Jej krásny úsmev ma prebodol africkou kopiou priamo do hlavy. Možno indiánskou. Musel som sa lepšie pozrieť, aby som našieľ toho bojovníka. Hneď som to vzdal. Nikde tam nebol. Strašne som trpel. Asi som od bolesti odpadol, onemel... Je to len sen! Nie, nie je! Oči upriamené na mňa. Tak záhadné a kontrastné, priam uhrančivé. Nebeská čistota a nesmelosť, odvaha s plameňmi pekieľ. Videl som to! Malí anjelíci hrali futbal s čertíkmi v zmiešaných mustvách. Boh s pohárikom whisky zadumaný a diaboľ s modlitebnou knižkou, veľkým úsmevom, sledovali svoje ratolesti. Myslím, že Boh si ešte odpaloval niečo vo vodnej fajke. No ten obraz zmizol skôr, ako som si to stihol poriadne pozrieť.

Spadla mi sánka. Ostal som omráčený, pokiaľ mi jeden z tých bazmekov netrafil loptu do úst. Asi som príliš neskoro prišieľ na to, že som bránka. No, poďakoval som mu. Prebralo ma to

na chvílku.

Približovala sa. Nevedel som prestať sledovať jej krok. Pohyb tela tak elegantný.

Zase som bol inde, ako by som mal byť. Safari. Z Jeepu môjho dobrého priateľa Luaga, som ďalekohľadom pozoroval levicu s levíčaťom. Chcel som sa prevteliť do toho krásneho, malého a hravého stvorenia. Byť bližšie, cítiť dotyk jej srsti, lásku, dravosť a silu.

Bol to môj jednorožec! Vedel som to! Hneď z prvého pohľadu. Tak dlho stratený. Noblesa spojená s odhodlaním. Nemôžem ho pustiť! Nechať zaspať pri krásnej panne. Žiadnu k nemu nepustím! Nikoho!Budem ho brániť sekerou. Nie! Kúpim si pištoľ. Už ho nepustím. Zahatím mu cestu! Priviažem v tmavej stodole na reťaz s malým výbehom k oknu. Budem s ním spávať na sene a venovať mu všetkú pozornosť. Bude len a len môj!

Uvedomil som si, že to nemôžem spraviť… Nemôžem mu ukradnúť slobodu pohybu, dôvod žiť. Volnosť. Zájsť si na seno statkárovi Vilovi, alebo ísť len tak na pašu za všetkími ostatnými jednorožcami. Ukázať svoj rastúci roh statným chlapom v stáde, či paničkám a slečnám na Zelenom námestí, hneď vedľa Starého dubu.

Pustím ho… Nech lieta lesom. Pomedzi brezy, jelše, osiky, jedľe, topole… Lístie a suché konáriky…

Nikdy by som neveril, na čo všetko sa dá prísť z jedného pohľadu. Spraviť taký rýchli záver začiatku. Musel som to celé rýcho zavrhúť. Stihol som to, kým si sadla k baru.

- Ahoj. – pozdravila ma a ja som cítil, ako zasa robím bránku tým nezbedníkom, už bez dozoru! Parchanti! Každý jeden z nich mi trafil loptu priamo do krku, kde mi vznikla obrovská hrča. A ešte teraz! Bol som ako zombií, ktorý kráčal po schodoch k oblakom Bohov, kde stála iba ona. Mal som kyticu a lacnú bombonieru. Spadol som. Zombií majú zlú koordináciu tela. Výkrik nebolo počuť. Ticho prerušilo až jej zdvihnuté obočie a nechápaví pohľad.

- Prajem krásnu noc slečna. – to bol ten výkrik. Až toľko som dokázal povedať. Snahu o sebavedomý pozdrav zničil rozbitý pohár, ktorý som zhodil z pultu. Musela si všimnúť moju nastávajúcu nervozitu. Sám som sa cítil ako idiot.

- Si nervný? – opýtala sa s jemným úsmevom, zatiaľ čo ja som nevedel čo od radosti. Upratať sklo? Oblsúžiť? Upratať? Obslúžiť?

- Nie, nie. Len… Len neviem čo skôr. Asi máte silu lámať myšlienky. – skúsil som hru.

- Mám silu lámať hlavy. Chcete to skúsiť?

- Radšej nie. Mám svoju hlavu celkom rád. Ešte ju budete pravdepodobne potrebovať.

- Ja nechcem vašu hlavu, načo by mi bola mladý muž? – v jej očiach som videl, že boh čúra značne opitý z oblakov na diablov oheň, ktorý páli jednu bibliu za druhou. Začala hra a ja som nechcel vidieť koniec. Diablovi prichádzali kamiony naložené knihami a letákmi, zatiaľ čo boh mal bezodnú studňu a naďalej sa nalieval whisky. Ja som stál obďaleč a sledoval ich.

- Minimálne na to, aby som vám niečo dal. Bez hlavy, by mi to šlo asi ťažko. A maximálne na spoločnosť. Prišli ste sama. V rohu je partička dôchodcov, takže keď si sadnete za stôl, budete obletovaná, čo by vám chvíľu imponovalo, ale myslím, že následne otravovalo a zkazilo ten krásny úsmev s ktorým ste prišli. – snažil som sa tváriť isto. Priam zo mňa voňala istota.

- Akýsi ste múdry, ale niečo na tom asi bude. – pozrela s prižmúreným okom – Tak vás teda poprosím dva krát gin tonik.

- Niekoho čakáte? – povedal som prekvapene, pretože som to absolútne nečakal.

- Nie chcem pozvať jedného z tých dôchodcov. Rozmyslela som si to. – nahla sa ku mne cez bar – Myslím, že sa mu páčim. – žmurkla. Zatajil som dych. Začalo mi biť srdce. Opäť som zacítil tú kopiu. Nahmatal si ju a cítil ako sa zabára hlbšie a hlbšie skrz telo. Našieľ som toho bojovníka, ktorý ju hodil. Bola to ona. Teraz pomalovaná červenými farbami. Rád som prežil začiatok vojny v prvej línií a moja myseľ so srdcom sa začala sústrediť na bubny, ktoré zneli z každej strany. Ladili sa na tú istú úroveň. A je to tu. Súzvuk. Vytiahol som si ten kus dreva a postavil sa. Odhodlanie, s ktorým som vyrazil do boja, bolo obrovské. Rana zmizla. Zarástla. Neostala žiadna jazva. Nechcem vojnu! A tak som vyslal diplomata! Zabudol som, že každá vojna má končiť mierom.

- O tom niet pochýb. Dúfam, že keď si sem príde objednať budem musieť po ňom… A radšej nič.

- Kľudne to môžete dopovedať. Nemusíte sa báť, že moja krehká dušička neunesie ťažobu vulgarizmou a nechutností, ktoré ste sa chystali povedať.

- Nie. Žiadne vulgarizmi. Možno nechutnosti. Ale máte pravdu je v tom strach. Celkom som sa zlakol, že nakoniec pôjdete za ten stôl a mňa by ste pripravili, predpokladám, o skvelý rozhovor a spoločnosť. – usmial som sa, lebo som videl ako ujo Káblar vstúpil do baru. Bez jej vedomia začal pripevňovať kábel k telu. Najskôr k nej a potom mne. Spojil nás. Spýtavo sa na mňa pozrel. Dobre ma už poznal. Nalial som dva krát gin tonik a vyložil na pult.

- Mám mu to odniesť, alebo to zvládnete sama? – povedal som bez zájujmu.

- Mám rada barmanov. Myslím, že veľa vedia. Viete? – uprela na mňa oči. Zmizol diaboľ, Boh a mne sa naskytol nádherný pohľad. Priamo do jej vnútra. Dovolila mi to. Chcela, aby som sa tam pozrel. Až vtedy som naozaj pochopil prečo sa cudzí ľudia nevedia rozprávať tak, ako je to v knižkach. Lebo nechcú…

- Musím vás sklamať, ale neviem. Veľa som počul. Šťastné, smutné veci. Z ľudí hovorí viacej alkohol ako oni sami. Aj šťastné veci mi potom pripadajú smutné.

- A v čom?

- Neúprimnosť.

- Aká?

- Ich vlastná. Ráno sa zobudia a zabudnú, že boli šťastný, keď mi to vraveli. Nespomenú si na úsmev v jeden krásny večer strávený v zapatlanom bare, ani na mňa. Iba ako ich bolí hlava, ako im je zle a ako musia ísť na druhý deň do práce.

- Zistila som, že veľa viete. Jednou vetou ste ma o tom presvedčili. Vás som ani nehľadala a zistila, že vás potreujem. Dajte si so mnou ten gintonik.

- Som tu pre vás. A gintonik milujem. – usmial som sa a naozaj tešil, že moja bohyňa ma vytiahla na tie schody naspäť. Prijala moje dokrkvané kvety a zasmiala sa na lacnej bomboniere. Vrátila mi život, na zombií som vraj moc múdry. Usmievala sa na mojich vtipoch a spievala slovenské mamičky po litri hrušky. Ujo Káblar odchádzal, pekne pozdravil a zaprial kopec šťastia. Vraj som jeho oblúbenec, lebo nikdy káble neruším. Nechávam ich tam kde ich namontoval. Je smutný aj za mňa, keď ich niekto odcvikne.

- Viete variť?

- Snažím sa. Minule som zvládol naliať vriacu vodu do BISTRA. – usmiala sa očami. Nie je nič úprimnejšie, ako sa usmiať očami. Oči majú veľkú silu.

- A viete recept na záchranu boľavého srdiečka? – spýtala sa. Priamo, krásne, smutne, vyzývavo, ponuro s istotou v hlase.

- Hm. O tejto diagnóze som už veľa počul… Mne pomáha čas strávený s pravými priateľmi. Zo zasneným ignorantom a zaľúbeným realistom. Skvelá kombinácia. Potom sa spolu strašne opijeme, povraciame, poplačeme. Ešte ma to vždy dlho mrzí. Ale potom ráno vstanem, usmejem sa do zrkadla, a poviem si, aký je svet vďaka nej krásny. Čo by som bez nej robil ja a čo by robil bez nej svet. Že som zasa o niečo múdrejší. Úprimne jej poďakujem a verím, že o tom vie.

- Chcem vás za priateľa! Chcem s vami stráviť čas, opiť sa, povracať, poplakať! Môžem vás objať? – spýtala sa. Oči sa už nesmiali. Žiadali. Prosili ma o pochopenie. Sľubovali, že sa zasmejú po objatí. Lačne túžili po mojich rukách a hrudi.

- Dovolím vám aj ma lúbiť. Lebo potom to objatie precítite viacej. – pristúpil som k nej a objal ju. Zamotal somsa do káblov. Ujo Káblar vedel, že vždy potrebujem dlhšie a v celku. Žiadne chvíľkové odpojenia, nadpojenia, prepojenia. Preciťoval som jej objatie. Splynutie. Cítil jej ťažobu, smútok a zároveň silu, ako ma začala lúbiť pre kajší pocit. Počiatočná pretvárka zmizla. Chcela, aby zmizla. Ja som jej to iba opätoval.

- Ďakujem. – krajšie ďakujem som nikdy nepočul. A to ich bolo smerom k mojej osobe vyslovených, už mnoho.

- Za lásku sa nemá ďakovať. – pobozkal som ju na líce a odišieľ naspäť k baru.

- Vždy som vedel, že stretnutie s mojím jednorožcom bude čarovné, ale nikdy som netušil, že ja budem čarovať.

- Toto som nepochopila.

- Ani ste nemali ako. – odmlčal som sa. Zahľadel do jej tváre.- Bolo krásne cítiť, že ma lúbite. A to neviem ani vaše meno. Môžem byť taký smelý a opýtaťsa na neho?

- Zuzana. A vy?

- Noel. Ale všetci ma voľajú Rojko. Som vraj zvláštny. – vravel som neisto.

- Zvláštnosť je originálnosť, odpútanie sa od zavrhnutiahodnej normálnosti. Páči sa mi to.

- Na to ste teraz prišli? Alebo niekde čítali?

- Prišla. Ach. Nemám šťastie v láske. Asi začnem hrať automaty. – povedala smutne.

- Každý je strojcom svojho šťastia. Možno len šťastne nemyslíš.

- A dá sa myslieť šťastne? Usmievať sa na svet, keď ťa z každej strany jebe?

- Vždy treba začať u seba. Úprimne sa sám som sebou porozprávať, čo ma naozaj robí šťastným. A robiť to. Tešiť sa z maličkostí, počasia, hľadať krásu tam kde je špať. Detail je krásny. Slová sú krásne. Ľudia, rozmanitosť povahy, každú kúsok dnešného sveta je inšpiráciou na úsmev. Třeba sa len lepšie prizrieť.

- Ja to neviem.

- A kedy si to skúsila?

- Asi nikdy. – odmlčala sa. Smutne pozerala do koša za barom, ktorý bol naložený bordelom, plechovkami, účtenkami…

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?