reklama

Pol cesta domov

Bolo ráno. Mal som silnú bolesť hlavy. Úškrn na tvári, pri uvedomení si, že už dva týždne mám tú vínovú fľašu namiesto plyšáka. Alkohol stále vo všetkých zmysloch. Ušami hľadám záchod a neskôr už očami počúvam žblnkot. Odtiaľ ma vedú myšlienky, už len priamo do kuchyne, ku kávovaru. Kráčal som a uvedomil si, že som si neumyl ruky. Pamätáš? Prvý príznak opitého, nejde si umyť ruky po záchode. “Ešte si pripitý.“- povedal som si na hlas. Úškrn ležal na mojej tvári dlho. Stláčam gombík na kávovare a sypem kávu do šálky, vyťahujem lyžičku. Úškrn my zrušila až vriaca voda.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zalievanie kávy je pre mňa ako rituál. Pomaly sa valiaca voda z konvice zhora nadol pripomínajúca vodopád. Následne rýchle stúpajúca vôňa kávy zdola nahor. Káva bola všade vo vzduchu. Nadýchol som sa, akoby som stál v Tatrách na Štrpskom plese po vianočnom firemnom večierku. Mdloby. Ranná káva vypúšťajúca pozostatok drog a chuť tej ženskej cez póry celého tela.

Cukor došiel včera! Zabudol si? Spytujem sa v hlave. Asi hej! Veď už si dva týždne nevyšiel z tejto izby. Chudák pes, ešte že som ho naučil chodiť robiť potreby na tie noviny. Si ty šikovný Noel Noah. Naozaj šikovný!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kráčam smerom k balkónovým dverám, siaham si po cigy. Sám neviem prečo ešte stále chodím fajčiť na ten balkón. Asi preto, že mám úctu k svojej práci. Strašne som sa namakal, keď sme to tu prerábali. Hej dvaja. Pamätáš si ešte na ňu? Jasné že si pamätám! Tie drogy a chlast iba spomalili pocit samoty! Nevyšlo to! Vošla vtedy do tej miestnosti. Čakárne. Mal si štyri roky! Dievčatko s copčekom! Hej, hej obdivoval som ako to má zapletené. Veď mám sestru, viem ako sa robí cop z troch prameňov! Ona mala šesť! Zo šiestich vrkočov! Tie hnedé jemne vlnité vlasy. Hej mala také vlasy. Ako som si to dokázal tak dobre zapamätať? Asi to bolo vážne osudové. Stop! Ty v osud predsa neveríš! Zmenilo sa to? Prečo sa rozprávam ako by sme boli dvaja? Radšej sa napijem kávy. Ešte, že si si nakúpil toľko veľa chlastu a cigariet v ten deň. Buď za to na seba hrdý! Míňajú sa ti tie cigy. Toto sú posledné. Posledných päť. Naozaj sme boli spriaznené duše? Ako mi to len tak často vravela? Áno tak! “Noel my sme jedinečný. Je to ako byť na tvári špinavý a netušiť to! No nie tým zlým spôsobom, toto obyčajný ľudia nevidia tak ako my!“- takto ti to vravela! “Lúbim ťa zlato.“- odpovedal som jej. Áno Noel Noah ty si ju miloval! A ešte ju miluješ! Silno ako nič, silnejšie než vodu, jedlo...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ciga dohorievala. A s ňou aj moje myšlienky na ňu. Aspoň som v to dúfal. Sledoval som ako uhlík pomaly spaľuje papier. Ako sa blíži k filtru. Spaluješ tú cigu, ako ťa spalovalo jej objatie. – povedal som si. V káve ostal iba soc. Vzchop sa! Dneska vídeš von! Spoločnosť, vieš sám, že potrebuješ už spoločnosť! Spoločnosť predavačky! Minimálne. A cigarety! Rozhýbať svoje chlastom a drogami zlumpačené telo. Vrátiť sa do spoločnosti! Potrebujem!

Vstal som z balkónovej stoličky. Mala oranžovú farbu. Kupovali sme ju spolu... Kráčam po chodbe smerom ku kúpeľni. Sadol som si na vaňu, ktorú mám hneď vedľa umývadla. V ruke sa už nachádzala zubná kefka, natieram pastu na štetinky. Vložim do úst a začínam prácu. Za dva týždne som sa jej ani len nedotkol. Sám sebe si pripadám odporný. Triezvem. Myslím si, že drogy už dávno vypršali a alkohol sa stráca. Ostáva mi, už len bolesť hlavy! Začal som si uvedomovať čo som robil. To nič! Z úst mi smrdelo a na zuboch som mal neskutočný povlak. V tom momente mi kvapkala zubná pasta, zmiešaná zo slinami, vodou, priamo do odtoku. Zdvihol som ruku a teatrálne čuchám svoje pazuchy. To je smrad! Naplo ma! Ako vtedy! Vtedy, keď si prišiel do tej izby! Vlastnej izby? No pravda, mal som ju z bratom. Fuj to bol neskutočný smrad! Musel som tam vojsť a vziať si veci do školy. Zbadal som ho vtedy ležať na zemi. Za sebou mal nasranú kôpku! Fuj ako to kravské lajno do ktorého som stupil vtedy na dovolenke s rodičmi! Za ním bolo navracané! No navracané, strašná kopa a ten smrad! Nemohol som to vydržať! V 10 sekundových intervaloch som behal smerom od skrine k balkónu, a von do chodby! Áno to som robil! Mal som desať? Áno desať! Ráno si šiel do školy, odtiaľ priamo na tréning. Vtedy si bol ešte poctivý. Zodpovedný. Ale v ten deň si ju videl zase! Videl. Vyšiel som pred dom a zbadal nákladné auto. Jej rodičov. A nový gauč. Gauč tej doby. Zladený s komplet celým nábytkom. Asi obývačka. Áno to si si povedal! Vedľa pravých dverí auta si ju zbadal. Dneska už viem, že vtedy to bola ona u tej doktorky! Povedala mi to. Aj ona si to pamätala. Hej vtedy to bolo silné. Moc, moc silné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stála tam s mamou. Pri tom aute ju držala za ruky. Plakala a mne jej prišlo ľúto. Chcel som ju utešiť. Vtedy som zabudol aj na ten smrad. Prestala plakať, keď ťa vtedy zbadala! Už vtedy nás to k sebe ťahalo. Stál som tam s otvorenými ústami a rozmýšľal. Kto to je? Odkiaľ ju môžem poznať?

Očný kontakt! A pocit 17 ročného mládenca. Jej mama. Ona ťa s ňou zoznámila. “Poď sem chlapče.“ – povedala mama. Vykročil som sebavedome priamo k nej. Nemyslel na mamu, na to čo povedala, iba na ňu. Išiel by som tam aj keby ma nezavolala. Trpel som už vtedy, keď som jej videl stekať tie slzy, ktoré sa stretali na brade do jednej veľkej kvapky. “Koľko máš rokov?“- opäť sa ozvala. Nevedel som odpovedať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Uškrnul som sa a pasta mi ďalej kvapkala do odtoku. Zabudol som už na smrad. Na seba, oddával sa svojím spomienkam. “Ako sa voláš?“- vadilo mi, že sa veľa vypytuje, už vtedy som predsa videl veľa filmov o CIA. “Volám sa Noel, a ako sa voláš ty?“- neodvrátil som oči od dievčaťa. Mama sa začala smiať bez povšimnutia si... Iba si pomyslela aký som sebavedomí. Pokiaľ si nevšimla ten náš neustály očný kontakt. Ako sa na seba stále pozeráme. Vážne. No nie chladne. Cítila vľúdnosť. Strach. Istotu. Niečo mystické. Zľakla sa. “Prepáčte, to som sa nepýtal vás.“ Mama si pomyslela, aký som slušne vychovaný na to koľko mám rokov. “Prepáč chlapče ale...“ áno toto je nezabudnuteľné.- pomyslel som si. Keď jej skočila do rečí. A prvý krát som počul jej hlas. Jemný, sladký, upokojujúci. “Ja som Zuzana.“ Áno, jej mama ostala bez slov a my sme sa obaja usmiali. “Choď už Noel!“ povedala mama. “Ahoj Zuzana.“ Mal som na tvári stále ten úškrn. “Ahoj Noel.“ Počul som to, síce veľmi ticho, utekal od nej neustále sa otáčajúci, ale počul, ako sa to nesie spoza naštartovaného motora nákladiaka. Kapsa lietala zo strany na stranu. A jej mama tam stále stála prekvapená, usmiata, s tým jej vľúdnym úsmevom. Áno dám sa neska dokopy. Ale prečo sme stále v mysli dvaja? Hnusné drogy!

Vypláchol som si ústa. Vyzliekol trenky. Smrdeli až príliš. Dva týždne tie isté. Sprcha bola vykúpením v mojom pseudo triezvom stave. Vstúpil som do sprchového kúta, ktorý mi prišiel kuriérom. Dneska, už sa dá naozaj objednať všetko cez internet. Pomyslel som si. Čistý a už takmer za triezveho stavu som sa začal obzerať po byte. Upratovať. Umývať riad.

Prišla vtedy do školy. V ten deň. V ten istý, ako som sa s ňou zoznámil . Neskoršie. Až na tretiu hodinu. Pomyslel som si, keď sa v mojich rukách oplachovala posledná šálka od kávy.

Aj keď som chcel, už zavrhnúť všetky tie osy pichajúce ma do bolesťou mučenej hlavy, ale nešlo to! Musel som myslieť a aj myslel. Bol to obrovský roj.

Jesper na mňa pozeral tým svojím pohľadom. Prosebným. Aby som vymenil aspoň tie noviny po dvoch týždňoch. Zvieratá by nemali trpieť pre ľudskú hlúposť. Pre moju hlúposť, by nemal trpieť ani Jesper. Si krásny a mám ťa moc rád. Pohladkal som ho po hlave a začal sa s ním maznať.

Každý sme vybrali tomu druhému psa. Z útulku. Jesper bol malý, no nie zavalitý. Taký tradičný pouličný. No o to viac vedel prejaviť svoju lásku k pánovi. Hnedo biely. Hlava s telom boli hnedé, a brucho zospodu aj z nohami bolo biele. Ako ponožky. Často som si tak s neho robil srandu. A ten limček. Okolo krku mal bieli limec. Bolo to ako peklo a nebo. Peklo odspodu vypálené priam do biela a nebo z čiernej, už určite hnedlo. Som si istý, že limec bola jeho svätožiara. Bol to pre mňa paradox, keďže som považoval jeho bielu časť tela za pekelnú.

Ten limec ju presvedčil. Áno limec. Milovala abnormálnosti. “Pôjdeme poobede von Jesper.“ –povedal som na hlas. V očiach psa sa zračilo nadšenie.

Otváram chladničku a vyberám všetko potrebné. Mrazák, aby som vybral neaké mäso. Nožík, doštičku, hrniec, panvicu, olej, koreniny. Vždy musím mať všetko na začiatku prichystané, keď idem variť. Varím dobre. Aspoň si to o sebe namýšľam pre zvýšenie, môjho pomyselného ega, ktoré už aj tak kleslo po týchto dvoch týždňoch priam k nule. Keď som bol malý, mal som na výber dve možnosti, buď ostať hladný, alebo si navariť. Bráchovi to bolo jedno. Nemusel jesť. Nechápal som to. Až neskôr, keď som zistil, že šlape na piku, LSD, tráve a iných drogách.. Presne vtedy, keď sa mi rozplynul ten bezstarostný život pred očami. A sestra? Tá chodila po reštauráciach.

Sypem Jesperovi granule a čistú vodu. Aspoň vodu, som mu bol schopný, v mojom stave meniť pravidelne.

Začal som pociťovať samotu. Pri veľkú vydržať ju. Vytiekla mi slza, keď som si to uvedomil. Zasa. Opäť. Znova! Jesper zdvihol hlavu od misky. Vzpriamil uši. Obliekol som sa a zašiel za roh, kde bola chodba. Jesper iba počul štrngajúce vodítko. Pribehol za pár sekúnd. Uši mal už vzadu, ako akýsi letec, ako keď vo veľkej rýchlosti ide niekam a vzduch mu ich pritláča ku hlave. Vyšli sme von smerom k obchodu. Potrebujem už cigarety. Najskôr bankomat. Pomyslel som si.

Kráčam mestom uvedomujúc si opäť všetky tie krásy a paradoxi. Čistý, vyvoňaný, a s Jesperom pri nohách. Pri bankomate som chvíľku musel čakať, bo tam stála babička, ktorá si nevedela vybrať peniaze. Niekedy je to hrozné s tými dôchodcami. Keby som jej chcel teraz pomôcť, určite by si myslela, že ju chcem okradnúť. A to by si myslela, keďže som ešte stále vyzeral ako čerstvo vysraný, aj keď som už nesmrdel. Keby som jej iba niečo povedal, vynadala by mi, že som netolerantný k starším ľudom. Že, ja by som tiež nevedel dojiť kravu, či ísť pásť ovce. Radšej som počkal.

S peniazmi si vykračujem k najbližšej PNS-ke. Bolo to vtipné, keď som si kupoval cigarety a nemal ani 15. Ukecávať tie tety, že je to pre ocina. Maminu. Sestru. Zo začiatku sa ešte dali. Neskôr, už boli veľmi zlé na mňa. Čuduješ sa? Ty by si teraz predal cigarety dvanásť ročnému decku? Nie mal si vtedy trinásť, keď si začal fajčiť! To je jedno aj tak!

Jesper si prechádzku užíval. Bol šťastný. Krútil chvostom. Každý strom, krík, lampa, zábradlie, či len samostatne rastúca burina, tráva pri chodníku, ceste, boli akoby jeho. Domov sa mu išlo tiež pekne a pokojne. Fajčil som s kludom a rozhodnutím zlepšiť sa. A tak som zašiel do prvého šenku po ceste, aby som vyrovnal hladinu a usporiadal si myšlienky. Objednal som si pivo, a s rozhorčením som rozmýšľal prečo sa nedá sedieť pri bare. Po druhom pive som radšej odišiel, lebo všetci vieme, akoby to dopadlo. A ja som nechcel, aby to tak dopadlo. Veď som bol rozhodnutý zmeniť sa k lepšiemu, aj keď som vedel, že je to dlhá cesta.

Richard Fides

Richard Fides

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som sem tam peklom vlastnému rozumu a nebom vlastného tela... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu